Mediální zákony: Jaké jsou mantinely na Slovensku?

Aké sú mediálne zákony na Slovensku? MediaGuru.cz sa pozrelo na najdôležitejšie body slovenskej legislatívy v oblasti reklamy, tlače, rádií a televízií a rozdiely v porovnaní s Českom.

Tlač: Žaloby a mlčiace ministerstvá

Tlač má v slovenskej  legislatíve pomerne slobodné postavenie: na rozdiel od rádií a televízií nepodlieha regulácií, povinnosťou vydavateľov je hlavne zaregistrovať ju na ministerstve kultúry a hlásiť zmeny – ak tak nerobia, hrozia im pokuty v stovkách eur.

Väčšie problémy sa však objavujú v dvoch rovinách: prvou je neinformovanie médií štátnymi orgánmi a druhou žaloby na médiá.

Minulý rok prestal slovenský premiér Robert Fico a niektoré ministerstvá komunikovať s Denníkom N, ako dôvod podľa Stratégií uviedli „dlhodobé tendenčné informovanie o práci kabinetu zo strany denníka“. Slovenská ombudsmanka v tom vidí porušenie Ústavy, ako informoval samotný denník. Vláda sa bráni: podľa nej „všetky práva boli dodržané“. Podobné problémy mal mať aj denník Sme. Nedávno sa na Slovensku konali nové parlamentné voľby, no zatiaľ nie je jasné, či sa komunikačná stratégia novej vlády zmení.

Druhým problémom sú žaloby na médiá. „Časť politických a najmä súdnych elít si zo súčasnej právnej úpravy, možného postihovania médií, urobila v podstate živnosť,“ povedal pre Sme Miroslav Kollár z Inštitútu pre verejné otázky. Podľa denníka dostal Robert Fico zo sporov s médiami 235 294 eur od februára 2007 do júla 2012. Denník Sme cituje Medzinárodný tlačový inštitút, podľa ktorého sú trestné sadzby hroziace slovenským novinárom jedny z najvyšších v Európe a paragrafy o poškodzovaní dobrého mena a ohováraní nemajú v legislatíve čo hľadať.

Kurióznym prípadom bol spor týždenníka Plus 7 dní, ktorému súd prikázal zverejniť ospravedlnenie písmom veľkosti titulku, a z toho dôvodu vyšlo na vyše 50 stranách.

Krížové vlastníctvo a maximálne jedno rádio

Pre slovenské médiá platí zákaz krížového vlastníctva. Znamená to, že napríklad vydavateľ celoštátneho denníka nemôže mať zároveň celoštátne rádio alebo televíziu. A prevádzkovateľ televízie nemôže mať rádio.

Komplikovanejšie legislatívne prostredie než v Česku majú slovenské súkromné rádiá. Zákon totiž hovorí, že jeden vlastník môže prevádzkovať iba jedno celoplošné rádio. S ďalšími stanicami tak môžu ísť maximálne na internet; siete sa pripúšťajú iba pri lokálnych médiách. Zákonodarcovia toto opatrenie vysvetľujú ako „zabezpečenie plurality informácií“, no výsledkom je v niektorých prípadoch zastieranie skutočného vlastníka. Viac o rozhlasovom trhu tu.

Čerstvou legislatívnou komplikáciou sú kvóty na slovenskú hudbu. Súkromné rádiá musia od apríla hrať najmenej 20 percent slovenskej hudby, verejnoprávne ešte viac. Viaceré z nich žiadali o výnimku, podľa Mediálne.sk argumentovali okrem iného tým, že slovenská hudba nie je na základe testovania katalógu konkurencieschopná alebo nesedí do ich formátov.

Televízie s označením vekovej vhodnosti

V televíznej oblasti je niekoľko rozdielov v porovnaní s Českom, jedným z nich je takzvaný „jednotný systém označovania“ vekovej prístupnosti televíznych programov. Slovensko svoj vlastný systém zaviedlo už v roku 1999 a odvtedy sa niekoľkokrát menil. Súčasná norma pracuje s troma hlavnými vekovými hladinami, označujúcimi programy nevhodné pre divákov do 12, 15 a 18 rokov. Programy s piktogramom „15“ sa môžu vysielať až po 20. hodine, tie „osemnástkové“ až po 22. Piktogram s týmto číslom musí byť v rohu obrazovky po celý čas, čo sa program vysiela. Pre slovenského regulátora, ktorým je Rada pre vysielanie a retransmisiu, je posudzovanie vekovej príslušnosti častým bodom programu a takisto častým zdrojom udeľovania pokút. Za nesprávny piktogram môže vysielateľ platiť od 663 do 66 387 eur.

Špeciálne pravidlá platia pre hlasitosť programu. Už v roku 2007 sa schválila norma, ktorá mala vyriešiť priveľké rozdiely v hlasitosti, predovšetkým príliš „ukričanú“ reklamu. Vzhľadom na vágne ustanovenia sa ju však nedarilo dôsledne napĺňať – vyhláška, ktorá to dala technicky na pravú mieru, začala platiť až v roku 2014.

Verejnoprávny rozhlas a televízia

Na Slovensku sa v roku 2011 zákonom zlúčil verejnoprávny rozhlas s televíziou a vznikla RTVS. Jej generálneho riaditeľa aj členov dozorného orgánu – Rady RTVS – volia poslanci parlamentu. RTVS je financované hlavne z koncesionárskych poplatkov, ktorých výška je na Slovensku 4,64 eur mesačne a RTVS z nich plánuje tento rok utŕžiť 75 miliónov eur. Dôležitým zdrojom je aj takzvaná „zmluva so štátom“, cez ktorú štát platí vybrané programy a aktivity vo verejnom záujme a na rok 2016 sľúbil RTVS 26 miliónov eur. Z reklamy predpokladá RTVS tento rok príjmy 4,6 miliónov eur.

Rozhlas a televízia Slovenska musí všetky svoje zmluvy zverejňovať v centrálnom registri. Dá sa z neho dozvedieť od takých detailov ako koľko dostávajú externí moderátori či autori až po väčšie kontrakty, nákupy a objednávky. A to vrátane dealov s medzinárodnými distribútormi typu FremantleMedia, Talpa či BBC Worldwide.

Verejnoprávnej RTVS sa venujeme aj v samostatnom článku.

Reklama dostala väčšiu slobodu

Zákony týkajúce sa televíznej reklamy sa prispôsobili európskym normám, čo prinieslo istú liberalizáciu. Zaviedol sa product placement a umožnilo častejšie prerušovanie programov reklamnými blokmi. Pre súkromné stanice platí, že za hodinu môžu odvysielať až 12 minút reklamy. Verejnoprávna RTVS môže mať maximálne 0,5 % vysielacieho času vyhradeného reklame a ďalších 2,5 % telenákupu.

Špeciálne pravidlá platia napríklad na reklamu alkohol – od 6. do 22. hodiny sa zakazuje všetka okrem piva a vína.

Za reklamu nesie na Slovensku zodpovednosť vysielateľ. Rada pre vysielanie v minulosti pokutovala televízie napríklad za reklamu na lieky, konkrétne za absenciu „jednoznačnej a zrozumiteľnej výzvy na pozorné prečítanie poučenia o správnom použití lieku”, za čo udelila pokuty za niekoľko desiatok tisíc eur. V oblasti etickosti reklám sa snaží samoregulovať samotná brandža, ktorá založila Radu pre reklamu. Jej rozhodnutia právnu váhu nemajú, sú však záväzné pre všetkých členov.

Foto: Photospin